Bublinky na výlete! .-)

V jeden májový večer mi pípla správa a v nej krátka otázka: "Čo tak niečo takéto?" A pod ňou bol priložený link na wellness pobyt v hoteli Repiská v Jasnej. Prečo nie? Napadlo mi a so súhlasom spoločníčky ostávalo doriešiť už iba vhodný dátum. Po preverení možností padlo rozhodnutie na posledný júnový týždeň, od stredy 26. 6 do piatku 28. 6. 2019. Nakoniec ostávalo už iba tešiť sa na zážitky, ktoré výlet prinesie... a teda bolo ich požehnane 😊. Ale všetko pekne po poriadku.

Dlho očakávané dobrodružstvo sa začalo stredajším nástupom do vlaku Macejko s odchodom o 6:01 hod. z Bratislavskej hlavnej stanice. Smer bol jasný - Liptovský Mikuláš. Po príchode cca o deviatej ráno ostávalo ešte dosť času do odchodu autobusu, a preto bolo jasné, že sa oplatí spoznať toto mesto trošku bližšie. Maličké centrum mesta je pekne upravené s množstvom kaviarní a chutnou zmrzlinou. Jeho dominantou je fontána Metamorfózy s menami slávnych rodákov vytesaných v tmavom granite, ľudovo povedané v žule 😊. Dominantou fontány je dielo "Pocta tvorivému mysleniu" a bloky s otáčavými zrkadliacimi plochami, symbolizujúcimi neustálu premenu a pohyb, nekonečnosť plynutia času, myšlienok a nových zmien.

Keďže bolo teplo, dobre padlo posedenie pri zmrzline, ktoré poslúžilo na naplánovanie ďalšieho programu. Po chvíli rozmýšľania padlo rozhodnutie na návštevu okolitých múzeí. Najbližšie múzeum bolo Múzeum J. Kráľa, vzdialené cca 150 m od fontány. Po príchode do pokladne múzea nám však mladík predávajúci lístky oznámil, že prehliadka sa pred chvíľou začala a ďalšia bude až o hodinku a pol.

Po tomto zistení bolo rozhodnutie jednoznačné, návšteva Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva. Toto intuitívne a jednohlasné rozhodnutie malo za následok prvý úžasný zážitok. Návšteva sa odštartovala otázkou pani za pokladňou: "Dievčatá, ku ktorej škole patríte?" S úsmevom sme odpovedali, že sme prišli samy a potrebujeme dva lístky pre dospelých. Pani nám následne ochotne porozprávala, kam si môžeme odložiť batohy a aké expozície sú na ktorom poschodí. Múzeum ma pozitívne prekvapilo, predovšetkým jeho úžasne spracované expozície, pri ktorých by človek dokázal stráviť aj pol dňa, aby si všetko podrobne popozeral. Do odchodu autobusu ostávalo niečo vyše hodiny a pol, a tak bolo potrebné využiť tento čas naplno. V suteréne sa nachádzala expozícia jaskyniarstva, po ktorej nasledovala expozícia o vesmíre, mineráloch, potom paleontológie na prvom poschodí až po tradičné remeslá a horskú službu v podkroví múzea. Po prehliadke som sa rozhodla zakúpiť si turistický denník aj s prvou turistickou nálepkou, ktorá odštartovala moju tradíciu zbierky nálepiek a pečiatok z miest, ktoré sa postupne chystám navštíviť.

Po návšteve múzea nastal čas vybrať sa späť na autobusovú stanicu na autobus, ktorý nás mal prepraviť na zastávku "Demänovská jaskyňa Slobody". Tá bola konečnou zastávkou a ďalej bolo potrebné ísť k hotelu peši do "mierneho" kopca (vyzdvihol by nás aj hotelový minibus, keby vedeli, že prídeme, a keby mi to pani pri overovaní možného príchodu spomenula) 😊. S batohom na chrbte a pri teplote minimálne 29 °C to išlo trochu ťažšie, ale nakoniec sa to podarilo. Dokonca s milým privítaním od robotníkov opravujúcich hotel s povestnou hláškou: "Aha, aké bublinky k nám sem idú". So smiechom sme sa doplazili na recepciu hotela, kde nás čakala milá recepčná, ktorá nás ubytovala.

Keďže na tri dni bolo plánov veľa, ale času už menej, ďalší plán bol návšteva Demänovskej ľadovej jaskyne. To znamenalo zložiť veci na izbu, zobrať pár vrstiev oblečenia do jaskyne a vyraziť. Keď som pobalila posledné veci do batoha, zbadala som šortky, ktoré mala oblečené moja spolupútnička 😊. "Chceš ísť v šortkách do ľadovej jaskyne?" znela moja otázka, keďže som vedela, že v tejto jaskyni sa teplota pohybuje od 0,5 - 5 °C. Po zvážení teploty v jaskyni, sa rozhodla prezliecť sa. Keďže času bolo málo na presun pešo (cesta od hotela trvá peši niečo vyše hodiny), jedna zastávka v preplnenom autobuse sa dala zvládnuť. K jaskyni od parkoviska, pri ktorom stál autobus, treba 20 minút vystupovať hore kopcom až ku vchodu jaskyne.

Po výstupe ku vchodu, zakúpení vstupenky a, samozrejme, ďalšej nálepky do turistického denníka, nasledovala 45-minútová prehliadka jaskyne, obohatená vtipnými poznámkami a otázkami sprievodcu. Po príjemnom schladení v jaskyni bol čas aj na fotodokumentáciu návštevy pri krásnych výhľadoch na okolie. Cestu späť do hotela spríjemnila aj ochutnávka medoviny s dvoma mladými predavačmi, ktorí nám ju ochotne naliali a popritom sa povyzvedali na naše plány na ďalšie dni. Po hodinovej ceste na hotel nám dobre padla príjemná sprcha, večera a zaslúžený relax vo wellness a s posedením pri vínku.

Plán druhého dňa bol jasný 😊 - Chopok (2 024 m n. m.) - tretí najvyšší vrch Nízkych Tatier. Základom celodenného výletu boli chutné a sýte raňajky z bohatej ponuky švédskych stolov. Od hotela viedla modrá turistická značka až k Vrbickému plesu. Cestou som neprestávala obdivovať krásu našej prírody a zhlboka dýchať vôňu lesa, ktorá vo mne zanechávala pocit pokoja a harmónie. Vrbické pleso je čarovné miesto. Je to najväčšie prírodné jazero ľadovcového pôvodu v Nízkych Tatrách vo výške 1 113 m n. m. Okolo celého plesa sa dá posedieť na drevených lavičkách a započúvať sa do zvukov prírody.

Bohužiaľ, už aj tu vyrastá mega komplex, ktorý nie veľmi ladí s okolitou prírodou. Po malej prestávke spojenej s menším občerstvením bolo potrebné pokračovať vo výstupe po modrej turistickej značke okolo Mikulášskej chaty. Priznávam, v tomto úseku som bola mierna dezorientovaná v dôsledku horšieho značenia, ale po chvíli sa to celé zdarne vyriešilo. Počas výstupu som obdivovala prírodu a sledovala počasie, ktoré sa veľmi často menilo a s ním aj vrstvy oblečenia - obliecť, vyzliecť, obliecť - stále dokola 😊.

Po modrej nasledovala červená turistická značka s miernymi serpentínami, na konci ktorých sa mi rozlepila topánka. "Ešteže dolu pôjdeme lanovkou", pomyslela som si, lebo som vedela, že moja topánka, a povedzme si na rovinu, ani moje nohy, by to smerom dolu už nezvládli. S približujúcou sa stanicou lanovky pod Chopkom (2 004 m n. m.) sa vo mne striedali pocity šťastia, slobody, únavy a neskôr aj beznádeje, čo si budeme hovoriť. Kamarátka beznádej na mňa doľahla v poslednom úseku cesty. Ten bol nekonečný 😊 - po modrej turistickej značke cik-cak po kamennom chodníku až k budove lanovky. Na začiatku chodníka prišla pre mňa vtedy potešujúca informácia od českých turistov, že po kamennom chodníku to je už iba 30 - 40 minút a sme tam. Pomyslela som si, "jupíí" a s nadšením som sa vybrala vpred. No približne v polovici cesty, keď som mala pocit, že avizovaný čas už prešiel, zastavila sa znova pri mne moja kamarátka beznádej. Otočila som sa na moju spolupútničku a iba som počula, ako zo mňa vyletela veta: "Jdete po kamíncích 30 nebo 45 minut, do pi.i." Nasledoval výbuch smiechu a mohlo sa pokračovať ďalej. Posledných pár metrov k lanovke som intuitívne zrýchlila, akoby mi tie endorfíny z toho, že som to dokázala, vliali novú silu. Nasledovala kúpa lístku na lanovku smerom dolu, pre istou, keby náhodou zavreli, tiež magnetiek pre rodinných príslušníkov. To musí byť. Samozrejme, ešte aj zopár fotiek so sochou známeho draka. Keďže Chopok je známy dosť veterným počasím a v ten deň to bolo tuším extrémne (skoro mi odfúklo mobil pri fotení a aj s udržaním stability som mala na vrchole problém a to nie len ja, ale aj ostatní), bolo načase obliecť si aj bundu a dať šatku cez uši. Takto vystrojená som sa pozrela na moju spolupútničku, ktorá stála vedľa v mikine, a preto som sa spýtala: "Ty sa nechceš obliecť?" "Nie, veď na tých pár fotiek to vydržím," znela jej odpoveď, ktorá ma dosť prekvapila.

Ale povedala som si OK a vyrazila k vrcholu. Chcela som prejsť okolo brány, pri ktorej sa fotili turisti, ale keď som podišla bližšie, zistila som, že tadiaľ sa na vrchol nedostaneme. Otočila som sa a povedala: "Musíme prejsť naokolo, tadiaľ sa tam nedostaneme." Prvé, čo som uvidela, bol prekvapený výraz. Taký ten ako z kreslených rozprávok, keď postavičkám oči vylezú z jamiek. A nasledovala otázka: "A to chceme ísť tam?" Pozrela som sa, kam ukazuje ruka, a súhlasne som prikývla. "Áno, veď to je Chopok. Teraz sme pod Chopkom a náš cieľ je predsa Chopok." "Tak to sa aj ja oblečiem," počula som odpoveď. Následne som sa vydala k vytúženému cieľu.

Svižne som vystúpila na vrchol a poprosila o pár fotiek, aby mi teda každý veril, že som to dokázala. A musím priznať, že až na to, že ma tam skoro odfúklo, bola som veľmi hrdá na seba a vlastne na nás obe, že sme sa prekonali. Posunuli sme svoju komfortnú hranicu o kúsok ďalej.

Keďže do odchodu poslednej lanovky bol ešte čas, navrhla som na odporúčanie svojej kolegyne zájsť si na polievku a horec. Samozrejme, aj po pečiatku do turistického denníka do Kamennej chaty. Nad vchodom do chaty stál krásny nápis "Wi-fi nemáme. Ale... na znak slobody, rovnosti, ľudskosti a priateľstva si tu tykáme". Dala som si úžasnú fazuľovú polievku a na prípitok zdarného zdolania prvého vrcholu vodkového horca. Chlapci, ktorí obsluhovali, boli veľmi milí a príjemní, žartovali, a tak celková atmosféra tam bola ako na rodinnej dovolenke. Po krátkom občerstvení a oddychu bol čas pobrať sa na lanovku smerom dolu. Vtedy nastala celkom zaujímavá situácia. Uvedomila som si totiž, že by som mala asi svojej spolupútničke oznámiť, že keď zblednem, nech sa nezľakne, to ja len nie veľmi dobre zvládam výšky a občas sa mi to stane na lanovke. "V kabínkovej by to malo byť OK, ale uvidíme na sedačkovej," znela moja informácia. Keď som sa však pozrela na slečnu sediacu oproti mne, nebolo jej všetko jedno. Ubezpečovala som ju, nech sa nebojí, ja nezvyknem vracať, len som bledá. S takým tým akože zhovievavým úsmevom poznamenala, že keby predsa, tak nech to spravím do batohu na mojich kolenách. Musím sa pochváliť, cestu lanovkami som zvládla úspešne, vraj som nebola vôbec bledá a dokonca mi nerobilo problém pozrieť sa pred seba dolu. Na dôkaz toho, že som to zvládla, mám aj fotku, lebo viem, že moja rodina by mi neverila, tak pre istotu 😊. Po zvezení lanovkou nasledovala necelá hodinka do hotela v miernom teréne po modrej turistickej značke. Cesta ubehla veľmi rýchlo. V hoteli prišla na rad rýchla sprcha, chutná večera a zaslúžený wellness. Ani si neviete predstaviť ten pocit hrdosti, radosti a neviem čoho ešte, keď som ležala na ležadle pri bazéne a pozerala sa na stanicu lanovky. "Tam som dnes bola, celé som to vyšliapala, ja som to normálne dala," bežalo mi hlavou a na perách mi pohrával široký úsmev. A ako inak, náročný výkon treba osláviť pohárom vínka a podelením sa o vzájomné dojmy z túry.

V posledný deň bola na pláne Demänovská jaskyňa slobody. Po sýtych raňajkách bolo potrebné pobaliť veci do batohov a odhlásiť sa z hotela (v hoteli na recepcii boli veľmi milí a našu batožinu uložili do vedľajšej miestnosti - až do príchodu z jaskyne). Peši k jaskyni to trvalo necelú polhodinku a od parkoviska ďalších 20 minút ku vchodu do jaskyne. Nasledoval ten istý proces ako v prvý deň. Kúpiť lístky, nálepku do turistického denníka a absolvovať prehliadku. Keďže plán bol ísť hneď na prvý vstup do jaskyne o deviatej ráno, bolo šťastie, že prišla aj veľká skupina z Lotyšska, inak by prehliadka nebola. A tak som prvýkrát zažila individuálnu prehliadku jaskyne, keď sa sprievodkyňa venovala len dvom ľudom a popri rozprávaní púšťala nahrávku pre turistov z Lotyšska. Po prehliadke jaskyne a príjemnom schladení nastal čas na malé zastavenie sa na kávičku v reštaurácii hotela hneď pri zastávke (treba trošku zvýšiť vekový priemer v hoteli 😊). Pred odchodom domov padol návrh zastaviť sa ešte po fľašu medoviny od milých predavačov pri ľadovej jaskyni. Cesta k jaskyni trvala vyše polhodinky a späť to bolo tak na hodinku príjemnej prechádzky. Po návrate do hotela nastal čas presunúť sa na zastávku autobusu do Liptovského Mikuláša a potom rovno na vlak smer Bratislava. Ale keďže bol vlak vypredaný, neostalo nič iné len počkať na ďalší. A tak padlo rozhodnutie ukončiť výlet príjemným posedením v jednej kaviarničke pri pivku a domácom hot-dogu. Popri popíjaní som sumarizovala výlet a nechápala som, ako rýchlo to ubehlo. Musím ešte podotknúť, že vo vlaku nastala situácia, ktorá aj mňa samotnú prekvapila. Keďže si na dlhšie trasy zásadne kupujem miestenku, očakávam pohodlnejšie cestovanie. Ani ma tak neprekvapilo, že miesto bolo obsadené. No viac ma prekvapilo, že tam sediaca partia rómskych občanov po mojom oznámení, nech sa nehnevajú, ale máme tu miestenky, začala so mnou vyjednávať. Oni vraj majú miestenky vedľa, že si ich so mnou vymenia, lebo oni chcú sedieť spolu. Popravde neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale slušne a neoblomne som im oznámila, že keďže cestujeme ďalej ako oni (cestovali do Nového Mesta nad Váhom), chceli by sme sedieť na svojich miestach. Nato súhlasili a opustili miesta. Ešte som to chvíľu predychávala a poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Ale som veľmi rada, že som sa nevzdala a vyriešila to k našej spokojnosti.

© Text: Lenka