Čas a naše priority

Sledujem to už dlhšiu dobu. Moje okolie používa viacero fráz, ale len s jedným významom. Nemám čas! Nič nestíham!

Tiež som ich používala. S hrdosťou som si myslela, aká som dôležitá pre seba i okolie. Vždy sa mi opakoval ten istý scenár. Naháňala som sa, ochorela som, vyležala som to a znova dokola. Najprv urobím toto a potom si oddýchnem. Chlácholila som ten hlas vo mne, čo ma upozorňoval, že treba spomaliť. Možno by to išlo tak i naďalej, keby som raz nesedela pri správach, kde načrtávali vývoj finančnej, politickej a inej situácie vo svete. Počúvala som moderátorku a potom hlavy pomazané v danej diskusii a mala som pocit, ako by sa vo mne niečo zlomilo a ja som to, čo hovorili skutočne, počúvala.

"Ľudia, robíte síce maximum, stále to však nestačí a situácia je nestabilná. Minulý rok nevyšiel síce podľa našich plánov, ale nezúfajte, nebol až taký zlý, ako môže byť ten nasledujúci."

Ešte teraz si pamätám, ako som nahlas povedala: "Á dosť!" Odišla som od televízora, vytiahla svoj plánovací kalendár a celý som ho vyškrtala. Bol to zaujímavý pocit. Zrazu som mala dostatok času. Zhlboka som sa nadýchla a aspoň na chvíľu som si užila bezstarostný pocit ničnerobenia.

"Veď vraveli, že čo robíme, je aj tak na ..." , pohrala som sa s myšlienkou, že to zabalím i v práci. Naozaj veľmi zaujímavá chvíľa. Uvedomiť si, že ráno nie potrebné nastaviť budík. Nemusieť sa tlačiť v mhd-čke. Vedieť, že viac nad sebou nemám žiadneho nadriadeného. Dnes môžem robiť všetko, čo sa mi zapáči: "Vypnem mobil a pôjdem sa prejsť!"

Obvykle boli moje prechádzky limitované ako inak časom, táto nie. Vyšla som von a zhlboka som sa nadýchla.

"Kam teraz?" pomyslela som si. Moje kroky viedli k jazeru. Bol tam neskutočný pokoj, len pár rybárov sa tvárilo, že chytajú ryby. Skôr ako o ryby, im išlo o to ticho a pokoj. Keď som ich videla, spomenula som si na jednu historku o boháčovi a chudobnom rybárovi.

Obaja sedeli na brehu. Boháč sa pozeral na svoju zakotvenú honosnú loď vedľa rybárovho zaplátaného člna. Pýtal sa, prečo tu rybár márni čas a nejde do mesta, aby zarobil viac, mal viac peňazí a mohol si dovoliť všetko, čo chce. Nesedel by v zaplátanej loďke, ale v krásnej novej bezpečnej lodi. Rybár sa zamyslel a opýtal: "Vy ste dosiahli všetko, čo ste chceli?"

"Áno, mám peknú ženu, veľký dom a túto krásnu loď a vychutnávam si chytanie rýb," usmial sa boháč.

"Takže teraz si to vychutnávate dosýta?" pokračoval v otázkach.

Boháč sa zamyslel: "Dosýta? Užívam si to vždy, keď mám čas."

"Koľko toho času máte?" nedalo to rybárovi.

"Ako to myslíte?" spýtal sa boháč.

"Keď ste vynaložili toľko úsilia, aby ste mali to, po čom tužíte, koľko času, povedzme z dňa tomu venujete?" rybár skúmavo pozrel na boháča.

"Zo dňa, zo dňa," opakoval boháč a nervózne sa škrabal po tvári: "Som zaneprázdnený človek. Keď chcem byť úspešný, musím prinášať určité obete."

"Ako to máte teda rozdelené?" rybára to teraz naozaj začalo zaujímať.

"Tak, s manželkou občas zájdeme do divadla, na večeru, trocha romantiky, chápete. Domov sa síce dostanem neskoro večer, ale ten pohľad na dom, keď vchádzam bránou mi aj potom čase vyráža dych. No a túto kobylku," pozrel na svoju loď, " vyvetrám raz do roka, tak na týždeň."

" Čo robíte zo zvyškom času?" prekvapene sa pýtal rybár.

"Pracujem, aby som si to udržal," odvetil podráždene boháč.

Rybár sa zamyslel a potom sa usmial: "Kým vy udržiavate svoje sny, ja ich žijem."

"Nerozumiem," pozeral na rybára zaskočený boháč.

"Mám ženu a deti, ktorých láska mi dáva silu ráno vstať. Trávime spolu každú voľnu chvíľu. Môj domček je jednoduchý, no postavil som s kamarátmi, bolo to náročné, avšak plné zábavy a darovaných múdrostí. Keď som na mori, milujem tú voľnosť a vzrušenie z blízkosti nebezpečenstva. A potom ten pocit, že som zase na čas zaobstaral rodinu. Viete, ja som vlastne bohatý a uspel som i keď som zostal doma," pousmial sa rybár, "Užívam si každú minútu svojho života. Je ťažký, ale vždy ma prekvapí."

Sebaistota boháča bola preč: "Len mi nehovorte, že mám všetko rozdať a žiť len z lásky."

Rybár sa zasmial: "Preboha, len to nie," zamyslel sa, " Napĺňa vás vaša práca?"

"Neviem. Vždy som ju bral ako nutnosť," odvetil boháč.

"Nie som učený, keď sa pozerám na váš život a ten môj, tak by som povedal, že jediné, čo u vás treba, je pridať lásku a úctu do každého vášho dňa. S láskou začať ráno pracovať a s úctou k blízkym vedieť, kedy treba skončiť. S láskou im venovať svoj čas a s úctou k sebe si vyhradiť voľné chvíle osamote. S láskou prijať nečakané a s úctou sa s tým vyrovnať."

Zo zamyslenia ma vytrhol malý chlapec. Usmial sa na mňa a povedal: "Snežienky sú tam v lese, tým smerom," ukázal rukou. Bol nadšený z toho, že sú snežienky konečne vonku.

"Začala jar," uvedomila som si, "kolobeh prírody začína odznova. No sú v nej vidieť menšie zmeny. Niečo odíde a iné príde."