Časti skladačky v nás

Každý z nás je časťou skladačky, ktorá nám môže a nemusí dávať zmysel. Cítime šťastie, smútok, spokojnosť no i neuveriteľnú krivdu.

"Mal niečo tušiť!"

"Prečo mi skrátka nepovedala, čo sa s ňou deje?"

"Na zvýšenie platu som mala právo!"

"Prečo vyrazili práve mňa?"

Je veľa otázok, na ktoré hľadáme odpovede, i keď kdesi v hĺbke svoje duše odpoveď poznáme. Je jednoduchá a predsa zložitá. Pohodlnejšie je nevidieť. Bránime sa zubami nechtami. Niektorí z nás musia padnúť na úplné dno, aby si odpoveď vypočuli.

"Preber za seba zodpovednosť! Keď sa zopakuje podobná situácia, zvládneš ju lepšie a vo svoj prospech!"

Fajn motivačná veta, ale ako na to? Tých prečítaných kníh a vypočutých rád, ktoré máme za sebou. Stále sa opakuje rovnaký scenár. Na chvíľu všetko funguje, potom príde zvrat a sme tam, kde sme boli, s narastajúcim pocitom vlastného zlyhania.

Jedna z našich úžasných vlastnosti je perfekcionizmus vo všetkom, čo robíme i v tom, ako to majú robiť iní. Vieme sa perfektne rozhodnúť, že niečo neurobíme, lebo to nebude i tak ono. Rovnako vieme, ako ten druhý všetko domrvil. Ako by sme riešili situáciu lepšie, keby v nás len nebol úžasne zakorenený pocit, že na to nemáme, lebo ........

Perfektne začarovaný kruh, čo poviete? Ako ho prerušiť? Skúsme vypustiť dokonalosť z nášho slovníka. Samozrejme, že nie odteraz až na vždy. Kto už vie dokonale ukončiť dokonalosť? Skúsme začať najprv s jedným dňom. Dá sa to? Je v našom živote nejaká drobnosť, ktorú by sme radi robili? NO NEDÁ SA LEBO ......

Napríklad keramický hrnček, ktorý sme si chceli niekedy vyskúšať vyrobiť. Len tak niečo vytvoriť vlastnými rukami. Ako by asi z neho chutila káva alebo čaj? Tá farba a vôňa, ach jaj. Úžasná predstava že? Asi tak na minútu. Možno i na kratšie. Potom už nastupuje naša perfektná dokonalosť.

"Určite! Načo sa zdržovať niečím, čo v zľave kúpim za euro? Strata času. Aj tak by bol škaredý! Praskol by! Koniec koncov, mám iné veci na práci, nie myslieť na také hlúposti!"

Naozaj? Kam investujeme ušetrený čas? Sú tieto aktivity naozaj podstatné? Na konci dňa sa cítime spokojní, ak im dáme prednosť?

Ak je odpoveď nie, vyskúšajme nasledovné:

zoberme si pero a papier. No tak, zaberie to len pár minút. Máme? Teraz preložme papier na polovicu. Znova rozložme. Do prvej polovice napíšme aktivity, ktoré sme už vyskúšali. Píšme všetko, čo náš napadne. Pokojne zaplňme celú polovicu. Do druhej polovice napíšme aktivity, ktoré sme chceli urobiť, no neurobili.

Teraz sa pozrime na obe časti papiera. Začnime s prvou časťou papiera. Zoberme si farebné lepky a skúsme na ne jednoslovne definovať, čo nás primälo vyskúšať tieto aktivity. Postupne ich prilepme všetky na papier. Potom sa pozrime na druhú časť papiera. Napíšme na lepku dôvod, ktorý nám bráni vyskúšať tieto aktivity. Nalepme ju na druhú časť papiera. Ak sme k sebe úprimný, výsledok nás naozaj prekvapí. Je naša prvá časť papiera o povinnosti, či prežitý? A druhá? O strachu či podceňovaní?

Prevažnú väčšinu činností vyskúšame a robíme v bežnom živote, preto aby sme prežili alebo pre úspech v kruhu svojich známych. Ak sú totožné s tým, čo nás baví, robíme ich vedome a napĺňajú nás, tak náš papier ani nepotrebuje predeliť napoly. Na čo aj? Všetko, čo si zaumienime i urobíme. Poznáme zákon akcie a reakcie. Preberáme zodpovednosť za svoje činy. Skúškam sa staviame čelom.

A nepodarený hrnček? Ani sme len netušili, akú radosť urobil našej starkej, ktorá mala včera narodeniny.

K tomu, aby sme nemuseli deliť papier na dve časti, treba tri schopnosti. Máme ich, no málokedy ich využívame: odhodlanie, vytrvalosť a odpustenie.

Odhodlanie postupne urobiť veci z druhej časti papiera a ak budeme chcieť ich aj opakovať.

Vytrvať v nich i keď naše okolie to vníma inak. Hlavné je však vedieť si odpustiť, ak všetko nepôjde perfektne na prvý krát. Skúsme sa z toho vyspať a na druhy deň začať od začiatku.

Každý z nás je časťou skladačky, ktorá nám môže a nemusí dávať zmysel. Cítime šťastie, smútok, spokojnosť no i neuveriteľnú krivdu. Je len na nás, či to vezmeme ako výzvu, urobiť ďalší krok alebo ako dokonalú výhovorku, prečo zostať na mieste.

© Text: Sima