Dvere do ríše fantázie
Nápad napísať deťom básne prišiel úplne náhodou. Všetko sa odohralo v náročnom období, keď sa mladšej ročnej dcére nechcelo spať - ani v noci.☺
A v jeden taký večer, keď pre mňa konečne nastal čas odpočinku a odreagovania, ako mávnutím čarovného prútika som sa ocitla v ríši fantázie, na lúke plnej rozkvitnutých kvetov, ktorých vôňu je cítiť široko-ďaleko a počuť na nej cvrlikanie lúčnych koníkov. Tie sú poskrývané v tráve a vidno ich až pri každom mojom kroku. Sledujem ich a ony ma zavedú na okraj lúky:
Lúčny koník
Mám ja život skákavý, vyskakujem do trávy.
Na lúke nás býva veľa, chceš ma aj ty za priateľa?
Neboj sa, som maličký, zmestím sa do ručičky.
Hlások môj je krásne zvučný, ja som predsa koník lúčny.
Tam sa začína les a pod nohami mi praskajú popadané vetvičky. Suché konáre a vetvičky vystrieda hebučký mach, ktorý mi hladí nohy. Medzi stromami objavím tancujúce lesné víly.
Započúvam sa do zvláštneho zvuku, ktorý vydávajú trepotajúce sa krídla víl.
Víly
Štyri víly malé sa rozprávajú práve.
Že vraj bude veľký bál.
A ich nikto nepozval.
Rozhodli sa preto pretancovať leto!
Nerušene sa mi podarí prejsť okolo nich na koniec lesa, kde nachádzam poľnú cestu.
Aha! Tam! V diaľke vidieť, ako princezné putujú cestou. Vyzerá to, že sa sedem princezien rozhodlo objavovať svet.
Sedem dcér
Kráľ v kráľovstve kraľoval a mal sedem dcér.
Na všetko sa sťažoval, vydať ich už chcel.
Dcéry sa však nedali a už idú svetom.
Nápadníkov dostali veru neúrekom.
Lucia M.
Priznám sa, že práve kvôli dnešnej elektronickej dobe otváram dvere do ríše fantázie veľmi rada. Možno nie pravidelne, no príležitosť si vždy nájdem.☺
Je to ešte pútavejšie, keď sa pridajú obe dcéry so svojimi ilustráciami.
