Intuícia verzus Ego

13.09.2016

Všetci dobre poznáme nasledovnú situáciu: Stojíme na križovatke a nevieme či vpravo alebo vľavo. Rozum a skúsenosť velí vpravo, predsa tú cestu poznáme, vieme čo očakávať. Avšak ten malý, skoro nebadaný hlások nás nahovára, či nie je už konečne čas zabočiť aj vľavo. Rozum však zaúraduje: "To je ale riadna hlúposť, v tento čas to bude i tak zasekané" a volant zvrtneme vpravo. S dobrým pocitom, že sme sa vyhli zápche zostaneme visieť v inej. Unavení a vytočení prídeme domov, kde nám dobrosrdečný sused zvestuje, že nás videl na tej križovatke, no on otočil vľavo a tam napodiv boli prázdne cesty.

 Mám jedného známeho, obaja bývame v Petržalke a donedávna sme aj blízko seba pracovali. Mne to ako čisto "Mhd-čkárskemu typu" z času na čas poskytovalo občasný luxus odvezenia sa autom až domov v prípade, že sme skončili v práci v rovnakom čase. Užívala som si tieto cesty domov. Na jednej strane som sa cítila ako princezná, keďže sa tak ku mne správal a na druhej strane začínali naše rozhovory počasím a končili slovnými prestrelkami na rôzne témy. Platilo jediné nevyslovené a nepísané pravidlo. "Oponovať za každú cenu!"

Raz sme sa do toho veľmi zahĺbili, že už som nevedela kam z konopy a ukončila som diskusiu slovami: "Vieš čo, ty si nechaj svoje Ego a ja pôjdem podľa vlastnej intuície."

"Ale nehovor!" zasmial sa, "Zase sme pri našom dávnom spore," rozohnil sa, "stačí len vnuknúť myšlienku a nech sa dotyčný rozhodne, ako s tým naloží. Výsledok neistý. Ego ti dá istotu, že manipuláciou vždy dosiahneš to, čo chceš. Istá výhra namiesto mizivej šance."

"Výhra s veľkým výdajom energie, no len na krátku dobu. Ak vypustíš ego, zareagujú len tí, čo sú pripravení. Berú úlohu za svoju a dobrovoľne do nej vkladajú seba samých," vyletelo zo mňa. Úprimne sama som sa čudovala, kde sa to vo mne nabralo.

S údivom na mňa pozrel no potom sa rozosmial: "Milujem tie chvíle, keď pri tebe strácam reč."

Zvyšok cesty sme riešili už len počasie :-).

No môj výrok mi nedal spať. Čo som tým vlastne chcela povedať? Viem, že moje ego nie nič zlé, vnímam ho ako malé dieťa, ktoré spoznáva svet a na základe svojich skúsenosti sa stavia k novým situáciám s nedôverou a s výškou strachu priamo úmernou náročnosti zvládnutia. Jeho prostredníctvom si uvedomujem, že existujem a kto vlastne som. No keď sa riadim výhradne egom, neraz v snahe ustať problém ublížim niekomu inému. Samozrejme, že to neskôr ľutujem, no v ten moment existujem len ja a bodka.

Intuícia je však iná. Nepozná stres a vždy nájde odpoveď na otázku: "Ako to zvládnuť v prospech všetkých zúčastnených?"

Jedna moja známa mi raz povedala: "Neznášam to obdobie, keď sa blíži koniec odovzdania projektu. Všetci sme nervózni a po sebe štekáme. No potom ho odovzdáme a znova sme všetci v pohode. Akoby sme zabudli na to zle, čo sme jeden druhému povedali. Mám ich rada, len fakt neznášam tie hádky, čo predchádzajú výsledku. Ale asi to tak má byť." Povzdychla si a mykla plecom.

Pár týždňov nato som sa stala na krátku dobu členkou jedného tímu. Bol to experiment, ktorého výsledkom mal byť návrh projektu prosperujúcej dediny existujúcej v súlade s prírodou. Bolo úžasné sledovať ako rozdielnosť jednotlivých členov spojená s dobrou náladou a akceptovaním ostatných v tíme priniesla svoje ovocie v podobe plynulého pokroku, pričom sa dosiahlo odovzdanie zadanej úlohy včas a bez stresu. Neskôr sme sa všetci zhodli na tom, že nám to išlo akosi samé od seba. Nemali sme potrebu presadzovať vlastné názory, len sme ich ponúkali ako možnú cestu.

Intuícia je zaujímavá súčasť nás samých, nepúta na seba zbytočnú pozornosť a vždy keď je treba poskytne pomocnú ruku. Je len na nás či ju prijmeme.

© Text: Sima    

© 2019 Občianske združenie Trikvetra
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky