Tajomná záhrada

Máme veľa nákupných centier a vždy, keď sa nám niečo minie, stačí skočiť tam či onam a problém je vyriešený.
V dnešnej dobe máme preto pocit, že už nie sme takí pripútaní k poliam a záhradám ako tomu bolo v minulosti. Na prvý pohľad sa zdá, že nám preto ostane viac času na iné "dôležitejšie veci".
Či tomu naozaj však tak je, nechávam na zváženie každého z nás.
U nás sa pestovalo na záhrade odkedy sa pamätám. Najprv som to brala ako nutnosť a neskôr, keď babka zomrela, to bolo niečo, čo mi ju pripomínalo. Postupne toto silné puto prerástlo v lásku k pôde a prírode okolo.
Záhradu svojej starkej nazývam tajomnou, pretože každý rok v nej je úplne iný, viem že to čo si na začiatku naplánujem je len "zbožné prianie v zmysle človek mieni Pán Boh mení" a svoje má do toho čo povedať počasie, pôda, flóra i fauna.
Pokiaľ však so svojou záhradou spolupracujem a nesnažím sa ju násilne podriaďovať mojim predstavám, tak sa mi odvďačí väčšou voľnosťou.
Kým som tam, ona ma akceptuje a vstrebáva moje nápady. No a kým som preč, vyberá si z nich, čo pre ňu funguje a čo nie.
Pri pravidelných spŕchnutiach je prakticky bezúdržbová, počas suchších rokov treba viac prikrývať voľné plochy senom či pokosenou trávou, čo spomaľuje odparovanie vlhkosti z pôdy a mojej rodinke tým nielen ušetrí vodu, ale aj skráti čas strávený polievaním.
Samozrejme, že sledujem predpovede počasia a plánujem si veci tak, aby vždy dostala svoj podiel vody, ak dlhšie nezaprší.
Čas strávený v moje záhrade je vždy čarovný, je to priam balzam na dušu. Človek má pocit, akoby sa dostal do iného sveta. Tento svet má svoje pravidla a ak chcem byť jeho súčasťou, tak mi neostáva iné, len ich rešpektovať.