Teória strún
Náš vesmír pod mikroskopom
Vesmír, Mliečna dráha, Slnko, Zem a človek, len rýchla orientácia v priestore. Orientácia na bytosť, ktorá sa so všetkou skromnosťou usadila na vrchol vývojového reťazca. Má v sebe dostatok inteligencie a snaží sa pochopiť, ako veci fungujú. A preto je ochotná podstúpiť aj rôzne obete. Pre ten neopísateľný pocit, že keď to pochopí, môže to ovládať.
Ale naozaj môže?
Sú rôzne dôvody, prečo ľudia upínajú svoj pohľad k nebu. Astrológovia vidia budúcnosť, astronómovia zase minulosť. No a ja? Ja vidím Veľký voz.
Vždy ma to ťahalo k astronómii. Začalo sa to snahou o pochopenie teórie Veľkého tresku a zakomponovaním poznatkov do svojej viery. Pokračovalo to objavením spojitosti, že existuje teória relativity na jednej strane a kvantová fyzika na strane druhej. Dve na prvý pohľad protichodné teórie spája teória strún.
Prvé zmienky o teórii strún sa objavili v roku 1968 vďaka Gabrielovi Venezianovi a jeho definovaní strún.
Teória strún sa snaží pochopiť, ako svet funguje pri tých najkratších vzdialenostiach 10-33 cm na Planckovej škále. Hovoríme tu o vzdialenostiach menších, ako sú nám známe časti atómu.
Pri vzdialenostiach menších než Planckova dĺžka a časoch kratších než Planckov čas (cca 10-43) strácajú priestor a čas vlastnosti ako kontinuum (tzn. spojité prostredie). Planckove jednotky sa niekedy fyzikmi nazývajú aj božské jednotky.
Teória strún predpokladá, že základnými stavebnými kameňmi hmoty nie sú elektróny, protóny či neutróny, ale struny. Venuje sa ich pohybu cez vesmír, ktorý závisí od toho, aké vlastnosti má daný vesmírny priestor.
Keď sa pozerám na obrázky na nete, príde mi to, ako keď mi vietor pri mori odfúkne šatku. Šatka sa necháva unášať a len kopíruje terén a kĺže sa po mori či kameňoch bez toho, aby sa zachytila. Ak by bola len jedna šatka, tak viem určiť jej vzorec pohybu. No čo, ak by tá pláž bola plná ľudí a všetkým by vietor vzal šatku?
Zakaždým by to bol iný vietor, v inom časovom odstupe, šatka inej veľkosti, iného typu látky. Tieto šatky by sa kĺzali nielen po okolí, ale aj po sebe navzájom.
Skúsiť v tom množstve sledovať tú svoju šatku a vypočítať, ako sa bude vznášať, kam bude smerovať a ako ju v tej ceste ovplyvnia ostatné šatky, je úloha, s ktorou sa teraz potýkajú matematici i fyzici.
Cestou k jej vyriešeniu nám
už teraz vedci vedia potvrdiť, že doterajšie dimenzie sa nám zo štyroch (tri
priestorové a jedna časová) rozrástli na desať. Objavenie šiestich nových
dimenzií otvorilo tému multivesmíru. O tom však až nabudúce.
Zdroj inšpirácie: https://www.youtube.com/watch?v=LTw2jCInotQ
